génius [-n-] génia pl. N géniovia I géniami m.
génius [-n-] génia pl. N géniovia m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ človek s mimoriadnymi duševnými schopnosťami, s mimoriadnym nadaním: vedecký, svetový g.; matematický, počítačový g.; géniovia vedy, európskej hudby; neuznaný g.; Štúr chválil jeho farskú samotu, pre géniov ako stvorenú. [A. Lacková-Zora] 2. iba sg., D a L géniu ▶ mimoriadne duševné schopnosti, tvorivé nadanie; osobitný, jedinečný duch; syn. genialita, geniálnosť: tvorivý g. ľudstva; nezlomnosť, rozmach (ľudského) génia; mať obchodného génia; g. básnika, vedca, tvorcu; Beethovenov g.; Jeho génius viedol aj moju ruku a poznačil všetky moje obrazy. [Ľ. Zúbek]; Občas sa v ňom kmitli záblesky básnického génia. [Slo 2003] 3. pís. i genius v spojení génius loci, genius loci ▶ a) ochranný duch domu al. miesta b) kniž. duch, atmosféra určitého miesta: podľahnúť geniu loci; Usilujem sa postihnúť génia loci, ktorý má svoju špecifickú vôňu či chuť. [NP 1982]; Montmartre je esenciou života a ducha Paríža - pestrá história, umelecká bohéma, kabaret, spev. Vzrušujúci genius loci. [Pc 1996]