náročky prísl.
náročky prísl. ▶ konajúc zámerne proti vôli, želaniu niekoho; syn. schválne, naschvál: n. sa jej vyhýbal; n. šiel pomaly; povedala to n.; bola si istá, že ju chce n. vyprovokovať; Zabudla adresu a on jej ju náročky nenechal. [V. Šikula]; Nedával náročky najavo, ako ťažko to znáša, ale bolo to na ňom vidno. [J. Lenčo]; Len ja som vedela, že to urobil náročky, premyslene, z pomsty. [L. Ťažký] ◘ fraz. ako náročky veľmi nevhod (z hľadiska hovoriaceho), spôsobujúc hovoriacemu problémy, zlostiac ho