obláčik ↗ oblak
oblačisko ↗ oblak
obláčok ↗ oblak
oblak -ku pl. N -ky m. 1. ▶ viditeľná sústava veľmi malých vodných kvapiek al. ľadových kryštálikov vznikajúca zrážaním vodnej pary vo vyšších vrstvách atmosféry: biely o.; dažďový, búrkový, sivý, tmavý o. mrak, mračno; na oblohe sa prevaľovali, plávali, stáli riedke, husté, mohutné oblaky; z oblakov nespadla ani kvapka; spoza oblakov vyšlo slnko; dívať sa z lietadla letiaceho nad oblakmi; končiare hôr boli zahalené v oblakoch; vták vyletel hore k oblakom; V páľave rovín sa nám marí, že stojaté oblaky sú hory. [I. Štrpka]; Mesiac sa vystrčí, hneď sa aj skrýva za oblaky [...]. [P. Jaroš]; Ležala na chrbte, hore nad hlavou jej premávali oblaky a operená háveď [...]. [J. Blažková] ▷ meteor. kopovitý oblak oblak s ostro ohraničenými obrysmi, ktorý sa tvorí za pekného počasia (horné časti oblaku osvetlené slnkom sú oslnivo biele, dolné sú sivé až tmavosivé), kopa
2. ▶ nahromadené množstvo drobných čiastočiek nejakej hmoty al. drobných živočíchov (hmyzu) vznášajúce sa vo vzduchu, mrak, mračno: o. sopečného popola; zo zeme sa dvihol o. prachu; z kotla sa vyvalil o. pary; keď prešla okolo, vznášal sa za ňou o. jemného parfumu; rádioaktívny o. vznikajúci počas jadrového výbuchu al. po jadrovej havárii; o. medzihviezdneho plynu; potiahol z cigary a vyfúkol oblak dymu [P. Krištúfek]; A podvečer sa na neho vrhajú pištiace oblaky komárov, pred ktorými nemá kam utiecť. [I. Izakovič] ▷ fyz. elektrónový oblak súbor elektrónov obklopujúcich jadro atómu
◘ fraz. lietať/vznášať sa v oblakoch al. chodiť s hlavou v oblakoch al. mať hlavu v oblakoch predstavovať si neskutočné, zidealizované situácie, snívať, rojčiť, fantazírovať; spadnúť z oblakov vrátiť sa späť do reality, prestať zmýšľať nereálne nebude z toho oblaku dážď al. z toho oblaku nezaprší z toho nebude nič, to sa neuskutoční, nepodarí
▷ obláčik -čika/-čka pl. N -čiky/-čky, zried. obláčok -čka pl. N -čky m. zdrob.: nebo bolo čisté, bez jediného obláčika; po oblohe plávali kučeravé obláčky; vydychoval obláčiky pary; vyfúkol o. cigaretového dymu; Vylihuje si na chate, ráta obláčiky na nebi. [J. Váh]; Keď zavial vetrík, z kvitnúcej kosodreviny odlietali obláčiky peľu. [M. Chudík]; oblačisko -ka -čísk s., v sg. i m. zvel.: oblačiská sa poddávali nárazom vetra; Pre tieto husté a obrovské oblačiská človek nevie, či je noc alebo deň. [J. Fekete]