oné čast.
oný, oná, oné/onô G mužský a stredný oného G, D a L ženský onej D mužský a stredný onému A mužský živ. oného A mužský neživ. oný A stredný oné/onô A ženský onú L mužský a stredný onom L ženský onej I mužský a stredný oným I ženský onou pl. N mužský živ. oní pl. N mužský neživ., ženský a stredný oné G oných D oným A mužský živ. oných A mužský neživ., ženský a stredný oné L oných I onými zám. ukazovacie substantívne i adjektívne
oné1 ↗ oný2
oné2 čast. výplnkové slovo hovor. ▶ vyjadruje rozpaky, neistotu, váhanie pri hľadaní vhodného výrazu; syn. izé2: o., čo som to chcel povedať?; Oné [...], našiel som si dievča. [G. Rothmayerová]
oný2, oná2, oné1/onô1 G mužský a stredný oného, G, D a L ženský onej, D mužský a stredný onému, A mužský živ. oného, A mužský neživ. oný, A ženský onú, A stredný oné/onô, L mužský a stredný onom, I mužský a stredný oným, I ženský onou, pl. N mužský živ. oní, pl. N mužský neživ., ženský a stredný oné, G oných, D oným, A mužský živ. oných, A mužský neživ., ženský a stredný oné, L oných I onými zám. ukazovacie substantívne hovor. 1. ▶ zastupuje konkrétne pomenovanie (najčastejšie podstatné meno), na ktoré si hovoriaci nevie v danej chvíli spomenúť, ale ktoré je zo situácie zrejmé, al. ktoré nechce vysloviť: ten oný zase neprišiel; tí oní mi to zabudli povedať; čo za oné ste to doniesli?; daj to nejakému poriadnemu onému, nech to urobí remeselníkovi; čo budem oné, nechcem kaziť chlapcom prázdniny; Takáto drzosť! Zamknúť ma tu ako dáku onú [...]! [P. Pišťanek]; Nebude v tom dajaké onô? [V. Švenková] 2. ▶ používa sa ako výplnkové slovo pri váhaní, pri hľadaní správneho výrazu: však je to tá oná... občianska povinnosť; Vy, Kuvik, vy by ste nám z toho za chvíľu narobili oný. Holubník. [P. Vilikovský]; Mňa skôr zaujal ten oný... jak tomu hovo... jáj, motív. [D. Dán]